Obraz „Tieň smrti“ od Holmana Hunta znázorňuje vnútrajšok tesárskej dielne v Nazarete. Pri drevenom podstavci, na ktorom leží odložená píla, stojí do pol tela vyzlečený Ježiš. Oči má zdvihnuté k nebu a výraz na jeho tvári vyjadruje buď bolesť alebo vytrženie alebo snáď i oboje. Obe svoje ruky zdvíha nad hlavu. Večerné lúče slnka dopadajúce otvorenými dverami vrhajú na stenu za ním temný tieň v tvare kríža. Polica s remeselníckym náradím vyzerá ako vodorovný trám, na ktorom boli pribité jeho ruky. I samotné nástroje pripomínajú osudné kladivo a klince.
            V popredí vľavo kľačí medzi drevenými hoblinami žena. Jej ruky spočívajú na truhle, v ktorej sú uchovávané štedré dary mágov. Jej tvár nevidno, pretože je odvrátená. Ale vieme, že je to Mária. Zdesene sa pozerá na tieň svojho syna v tvare kríža.
            Holman Hunt bol úprimným maliarom, ktorý bol odhodlaný – ako hovoril – viesť bol s frivolným umením svojej doby a s povrchným zaobchádzaním s témami. A tak roky 1870-1873 strávil vo Svätej zemi a „Tieň smrti“ maľoval v Jeruzaleme, keď sedel na streche svojho domu.
            I keď je námet obrazu historicky fiktívny, vyjadruje jednu dôležitú teologickú pravdu – už od Ježišovej mladosti vrhal kríž svoj tieň na jeho život. Ježiš prijal kríž, aby na ňom za nás zomrel. Smrť na kríži bola pre Ježiša jeho ústredným poslaním.
            Kresťania si mohli ako symbol viery vybrať jasle, do ktorých bol malý Ježiš vložený alebo tesársky stôl, pri ktorom pracoval ako mladý muž. Mohol to byť kameň, ktorý bol odvalený od hrobu alebo trón ako symbol Božej zvrchovanosti. Alebo holubicu, symbol Ducha Svätého. Každý z týchto symbolov by bol vhodným ukazovateľom na niektorú stránku Pánovej služby. Namiesto toho si však vyvolili ako symbol svojej viery jednoduchý kríž. Tým si kresťania od prvých dôb chceli uvedomovať, že ústredným bodom ich chápania Ježiša nie je ani jeho narodenie, ani jeho mladosť, ani jeho vyučovanie alebo služba, ani jeho vzkriesenie či vláda, ani jeho dar Ducha - ale jeho smrť, jeho ukrižovanie.

            Nikde inde sa nedokážeme tak tesne a blízko stretnúť s Bohom, ako práve na kríži. V Ježišovi trpiacom a opustenom na kríži sa stretáme s Bohom a na to sa nezabúda. Na Golgote zakúšame, kto je Boh a až ako ďaleko je Boh schopný ísť z lásky k nám.
           Keď človek nemá utrpenie, ľahko zabúda na podstatu života. A čo je tou podstatou? To, že tu nie sme večne a že náš život má byť prípravou na konečné stretnutie s Tým, ktorý je pôvodom i cieľom nášho putovania. Mnohých ľudí, ktorí zabudli na podstatu svojho života, priviedol k múdrosti práve kríž. Pri ňom a na ňom sa znovu stretli s Bohom a boli mu schopní hlboko zaďakovať za túto novú príležitosť. (Milan Bubák)

BOŽIE MILOSRDENSTVO A BOŽIA SPRAVODLIVOSŤ (úryvok z knihy)

            Svätý Boh nemôže stráviť hriech a pokrytectvo. Keď Ježiš hrozí, že „neznesie v ústach“ vlažnú laodicejskú cirkev, používa k tomu sloveso emeó, ktoré doslova znamená „zvracať“. Hriech u Boha vyvoláva nielen nechuť, ale hnus.
            Predstavy hriechu sú však modernému človeku cudzie. Boh, ktorý by sa mu páčil, by mal byť dobrácky a zhovievavý k jeho priestupkom. Mal by byť mierny, láskavý, vychádzal by mu v ústrety a nereagoval nejako prudko.
            Žiaľ, aj v Cirkvi sme nanešťastie stratili predstavu o Božom majestáte. Proroci a žalmisti by pravdepodobne o nás povedali, že „nemáme žiadnu bázeň pred očami Boha najvyššieho“. Omnoho viac ako ležať pred Bohom v pokání nad hriechmi, červenať sa hanbou či roniť slzy je pre nás príznačnejšie tlieskať radosťou. Približujeme sa k Bohu prechádzkovým krokom a robíme si nárok na jeho patronát a priateľstvo. Sme si istí, že u milosrdného Boha sa nám všetko prepečie. Pritom nám nedochádza, aký veľký je náš hriech, nevidíme a neuznávame ho a nepredpokladáme, a že by nás preň Boh mohol poslať preč.
            Inými slovami – ak sa odvažujeme nazývať nášho Sudcu Otcom, musíme si dávať pozor, aby sme toto oslovenie nezneužívali. Náš dôraz na vykúpenie je totiž niekedy veľmi nebezpečný, hlavne, ak k nemu prídeme príliš rýchlo. Opravdivo zvolať „Aleluja“ by sme mali až po tom, ako sme opravdivo zvolali „Beda mi, Pane, zmiluj sa nado mnou!“
            Musíme sa teda pevne držať biblického zjavenia živého Boha, ktorý zlo nenávidí, ktorému sa zlo hnusí a rozčuľuje ho a s ktorým sa odmieta vyrovnať. Na druhej strane – len ak zahliadneme oslepujúcu slávu Božej svätosti, len ak budeme usvedčení z hriechu Duchom Svätým, len ak sa budeme triasť pred Bohom a vyznávať vlastnú hriešnosť – len vtedy sa nám bude javiť nevyhnutnosť Kristovho kríža a jeho smrti zreteľne, až sa budeme čudovať, že sme to nikdy dovtedy predtým nechápali.
            Nevyhnutným pozadím kríža je teda vyvážené porozumenie závažnosti hriechu a Božieho majestátu. Ak znížime jedno alebo druhé, bagatelizujeme význam kríža. „Na povrchu nám nič nepripadá ľahšie ako odpustenie,“ píše istý biskup. Ale „keď sa pozrieme hlbšie, nič nie je tajomnejšieho a náročnejšieho.“